Ako môže bojkot testovania deviatakov a maturít ublížiť žiakom?

      Z vyhlásení predstaviteľov „starých“ aj Nových školských odborov počúvame, slová: „...nechceme ohrozovať deti a rodičov, a preto nie sme za bojkot v deň písomných maturít a monitoru deviatakov“ (P. Ondek) alebo „takýto postup nepovedie k reálnej zmene pomerov v školstve, ale práve naopak – ublíži žiakom, študentom a ich rodičom ...“ (Informačný spravodajca KOZ SR).

      Naozaj si myslíme, že to nemôže byť prostriedok k  zmene? O  čo odborárom v skutočnosti ide? Nie vari o zachovanie súčasného „pyramídového“ systému riadenia? Uvedomili si učitelia a rodičia, že tento systém je zdrojom všetkého „zla“ v spoločnosti a že len jeho demontovaním sa aj vzdelávanie reálne zmení? Hierarchický systém  je vybudovaný aj na princípoch hodnotenia a súťaživosti. Tieto činnosti vedú k nadraďovaniu sa jedných a k odsudzovaniu iných. Vytvárajú sa tým vzťahy nedôvery a  atmosféra elitárstva. V školách sa tak zakladá delenie spoločnosti na „úspešných“ a  neúspešných, bohatých a chudobných, na „elitu“ a „otrokov“. Komu takéto usporiadanie vyhovuje, komu ubližuje, koho uprednostňuje a koho diskriminuje ?

      Na čo poukazuje „myslenie“ popredných odborárov, keď bojkot testovania odsudzujú namiesto toho, aby ho bez váhania podporovali? Z ich obáv, že by sa „ublížilo“ žiakom, naopak vyplýva, že bojkot by ublížil predovšetkým tomuto systému a ich závislosti na ňom! Mohol by ublížiť „kaste vyvolencov a samozvancov“, ak by vyvolal hlbšiu diskusiu o zmysle testovania vôbec a o jeho súčasnej podobe. Tiež by mohli „vyplávať na povrch“ otázky o práve jedného človeka hodnotiť iného. A to najmä vtedy, keď sám hodnotiteľ nemôže mať „čisté svedomie“, pretože nerešpektuje vo svojej profesii ani len základné ľudské a morálne hodnoty, ani nehovoriac o porušovaní platných zákonov samotnými zákonodarcami a „určovateľmi“ kritérií, podľa ktorých sa majú vzdelávať a správať hlavne iní.       

      V čom je teda skutočná podstata hodnotenia a klasifikácie, ktoré sú ťažiskom celého školského systému? V prvom rade nám stanovujú hierarchiu, ktorá napomáha „zjednocovať“ myslenie ľudí v smere, ktorý je štátom „zhora určený“ ako jediný správny. Ľudia „odchovaní“ týmto systémom vzdelávania sa poslušne zaraďujú do štruktúry spoločnosti, ktorá ich na základe toho „nálepkuje“ titulmi a týmto spôsobom ich náležite „odmeňuje“. „Osobné tituly nám môžu pri pohľade z diaľky pripadať smiešne, ale v praxi to sú dokonale fungujúce riadiace mechanizmy moci.“ (Moestl, s. 41) A ďalej pokračuje: „Deti si už veľmi skoro zvykajú, že sú ľudia na rovnakej úrovni, ale aj takí, ktorí stoja vyššie. A už v rannom veku sa im pevne vštepuje, že postavenie človeka závisí na tom, čo má pri mene.“ (s. 44)

      Zamysleli sme sa hlbšie nad tým, či právo, hodnotiť myslenie ľudí, ktoré si štát prisvojil, neporušuje princíp ľudskej slobody? A tiež nad tým, že existujú takpovediac „vesmírne princípy“, ktoré by žiadny človek nemal porušovať? Jedným z týchto princípov je aj sloboda myslenia jednotlivca. Z toho by malo vyplývať, že nikto nemá „vesmírne právo“ inému akýmkoľvek násilným spôsobom určovať, čo má vedieť, ako sa má učiť, o čo sa má (musí) zaujímať a už vôbec nie, akým spôsobom má myslieť! V tomto kontexte treba vnímať skúšanie, testovanie a  z  nich vychádzajúce hodnotenie a  klasifikáciu ako formy násilia! A to tým viac, že sú súčasťou danej hierarchie. Neslobodným a nesamostatným myslením sa potom prehlbujú rozpory v celej spoločnosti, čo vytvára stále viac problémov na všetkých úrovniach. Mohlo by sa zdať, že hodnotenie človeka iným človekom ho núti k tomu, aby stále viac „pracoval na sebe“. Ale keďže kritériá nastavuje niekto iný, ten, kto je hodnotený sa stáva ich „otrokom“. Pretože sa daným kritériám, ktoré nemôže nijako ovplyvniť, musí podriadiť, nemožno už chápať jeho myslenie slobodným a  konanie zodpovedným. A to je porušenie základných princípov fungovania celého vesmíru. Kto si z pozície moci uzurpuje právo určovať iným, ako majú žiť? Prečo pritom nerešpektuje ani základné zásady komunikácie? Ako asi vzniklo (pseudo)právo hodnotiť a posudzovať iných ľudí a na základe toho ich navzájom rozdeľovať? Skúmanie pôvodu tohto „práva“ a iných podobných nariadení nás privádza k rôznym formám násilia. Kto, kedy a z akého dôvodu mohol mať záujem a potrebu začať iných ľudí hodnotiť, odmeňovať a trestať? Kto a z akého dôvodu mal potrebu vyvolávať v nich strach?

      Podstatná väčšina učiteľov, rodičov a verejnosti prijíma dnes tento systém vzdelávania ako „samozrejmý“ a vôbec im nenapadne, spochybniť od základu. jeho princípy.  Ako teda tento systém skúšok, testovania, hodnotenia a klasifikácie vznikol a čo je jeho zmyslom? Pre aký „trh práce“ vôbec pripravuje žiakov a študentov? Aký je obsah celého vzdelávania, ktorý sa hodnotí a klasifikuje?  Nakoľko je tento obsah vzdelávania skutočne pravdivý? Prečo sa do obsahu vzdelávania nedostanú skutočne nezávislé poznatky vedy? Nakoľko je pravdivá „veda“ a „vedecké systémy poznatkov“, keď sú založené na komerčných objednávkach? Sú vedci, ktorí svet skúmajú, vo svojej práci slobodní? Môžu prísť k nezávislým záverom, keď im niekto „zhora“ určuje čo majú skúmať, za koľko, ako a dokedy? Prečo vedci jednotlivých vedných odborov navzájom nespolupracujú, ale naopak, medzi sebou súťažia? Prečo sa žiaci „musia“ učiť takto nedôsledne spracované a navzájom neprepojené poznatky? Čo sa teda v skutočnosti hodnotí a klasifikuje, keď nielen učiaci sa, ale aj hodnotiaci, nemôžu mať dnes už takmer v ničom jasno?

      Záverom sa teda žiada uviesť príklad inej praxe, od ktorej by sa mali nanovo formulovať požiadavky na nové, slobodné vzdelávanie. Príkladom by mohla byť brazílska firma Semco, v ktorej jej pôvodný majiteľ Ricardo Semler postupne „demontoval“ hierarchický systém jej fungovania na systém založený na malých a flexibilných pracovných skupinkách, s ktorým dosiahol obrovský úspech. Úspech nielen v zmysle finančných ziskov, ale najmä v tom, že ľudia tam chodia radi do práce, pretože sa na jej organizácii môžu v plnej miere podieľať a realizovať svoje tvorivé schopnosti. Vo svojej knihe Podivín píše: „Každý by dnes v Brazílii chcel pracovať v Semcu“.

      Otázka pre budúcnosť vzdelávania teda znie: Ako pripraviť pre praktický život ľudí spolupracujúcich a komunikujúcich „horizontálne“? Ako oslobodiť ľudí od potreby vzdelávať sa a pracovať „podľa pokynov zhora“? Ako zmeniť direktívne a centralizované vzdelávanie na vzdelávanie a sebavzdelávanie slobodné a nezávislé? Také školy vo svete už vznikli a stále vznikajú. Nie je to teda žiadna utópia, ale požiadavka doby!

  

Literatúra: 

2011. Moestl, B.: Trinásť pečatí moci. Praha, Beta s.r.o. 1. vydanie. 222 s.

2011. Semler, R.: Podivín. Praha, PeopleComm, s.r.o. 1. vydanie. 300 s.

Chodíme radi do práce?

      Nie, otázka neznie, či máme radi svoju prácu, ale či sa každé ráno tešíme do práce a celý deň z nej aj máme dobrý pocit... Napríklad u učiteľa je rozdiel, či ho baví práca s deťmi, alebo či ho teší aj iná práca „okolo toho“, napríklad dodržiavanie byrokratických postupov,  obsahovo skreslené, neúplné, jednostranné a „povinné“ vzdelávanie, komunikácia s vedením školy či s rodičmi... Čo je príčinou toho, že vo väčšine prípadov tomu tak nie je? Stačí totiž, že nám prácu len niečo znepríjemňuje a už nemôžeme povedať, že tam radi chodíme. Osobne si myslím, že počet tých z nás, ktorí môžu na položenú otázku odpovedať kladne, je naozaj minimálny... Zo všetkých strán možno počuť, na sociálnych sieťach je zverejnených množstvo skúseností, že dnes vládne na pracoviskách „novodobé otroctvo“.

      V čom vidím príčinu, že zamestnancov nespokojných  s  pracovnými podmienkami je drvivá väčšina? Jednoznačne v PYRAMÍDE, ktorá tvorí systém „riadenia“. Po druhé je to naše myslenie, ktoré sa z „pyramídových vzorcov“ len ťažko vymaňuje. Preto často vidíme riešenie znovu len v pyramídovej hierarchii, iba jej dáme iný obsah alebo formu. Pyramídový systém je HIERARCHICKÝ, založený na moci v rukách „šéfov“, zhora nadiktovaných pravidlách, na súťaživosti, individualizme a nedôvere. Preto poskytuje ľuďom málo priestoru na vlastnú sebarealizáciu, na vzájomnú spoluprácu, na tvorivé riešenia, na vlastné a jednoduchšie postupy. Tak sa systém nemôže rozvíjať, preto degeneruje. To sa prejavuje v maximalizácii byrokracie, v posilňovaní reštrikcií a (právo)moci nadriadených, v neustálom obmedzovaní možností komunikácie medzi zamestnancami, v zužovaní ich špecializácie, v ich vzájomnej izolácii. Môžu za takých podmienok vôbec radi pracovať?

      Čím teda nahradiť tento systém, ktorý dožíva? Jedným z najlepších príkladov je brazílska firma SEMCO, ktorej skúsenosti opísal v knihe Podivín jej majiteľ (už teraz len spolumajiteľ) Ricardo Semler, ktorý bol v roku 1990 vybratý komunitou biznismenov za podnikateľa roka v Brazílii. Skúsenosti „jeho“ firmy sa dajú aplikovať v každom systéme „riadenia“, nielen vo výrobe. Vo svojej knižke Ricardo Semler píše: „Pevná pracovná doba a organizačná štruktúra vrátane nariadení a  smerníc plodí samé negatíva. Oberajú nás o slobodu a nedávajú nám prakticky nič, iba falošný pocit poriadku a príslušnosti. Vyzdvihujú byrokratov a vedú ľudí k tomu, aby sa prispôsobovali väčšine. Budujte a propagujte spoločný cieľ, ale uznávajte rozmanitosť a umožnite ľuďom, aby si sami určovali, ako chcú ciele dosiahnuť.“ (s.256)  Uvádza príklad firmy, ktorá má dnes rovnakú štruktúru a organizáciu ako mala ešte v roku 1633! A ďalej píše: „A ponaučenie z príbehu znie: technologické pokroky ďaleko prekonali pokrok v myslení“ .... Napriek tomu má väčšina firiem rovnakú organizáciu ako uvedená firma, kde panovala deptajúca štruktúra smerujúca zhora dolu, prísny dohľad, ktorý pramenil z nedôvery a  minimálny priestor pre tvorivosť. Rozpor medzi pokrokovou technológiou a  archaickou mentalitou je podľa neho hlavným dôvodom, prečo sa s „modernými“ pracoviskami spájajú problémy ako nespokojnosť, frustrácia, nepružnosť a stres. „Keby sme mohli spôsob myslenia vymeniť rovnako ľahko ako stroje“. (s. 252)

    Čo nato poviete, učitelia a rodičia? Ako „vymeniť“ naše myslenie tak, aby sme  boli spokojní  nielen s našou prácou, ale s celým naším životom?  Ak čakáme na to, že „zhora“ niekto zasiahne a začne systém meniť tak, ako to urobil Ricardo Semler vo „svojej“ firme, môžeme čakať donekonečna...  Bez našej odvahy a  iniciatívy to jednoducho nepôjde! Ani on svoje vízie nezrealizoval direktívne, ale po dlhých diskusiách so svojimi spolupracovníkmi a partnermi. Na rovnakých demokratických princípoch ako Semco, založil aj školu Lumiar. Pretože pochopil, že celá spoločnosť je navzájom prepojená a jej jednotlivé „rezorty“ musia spolupracovať a navzájom sa podporovať. A obrovské úspechy sa dostavili....

    Aj v školskom systéme u nás však už máme prvé návrhy, ako zmeny realizovať. Dôležité je, či dokážu učitelia a vychovávatelia zameniť vo svojom myslení pyramídové, hierarchické vzorce za pružné, spolupracujúce, komunikujúce a samostatne rozhodujúce subjekty, ktoré nepotrebujú žiadne direktívy „zhora“, pretože v novom HETERARCHICKOM SYSTÉME, nie sú potrební žiadni „šéfovia“, „vedúci“, „riaditelia“ ani „ministri“! Ale ak by predsa len boli dočasne potrební, potom sa žiada presadiť myšlienku, že nie „nadriadení“ hodnotia „podriadených“, ale že zamestnanci hodnotia svojich „vedúcich“!  Na s.263 je v knihe Podivín uvedený inšpiratívny dotazník „Ako ľudia v Semcu hodnotia svojich vedúcich“. 

      Po nedávnom štrajku pedagogických zamestnancov sa jasne ukázalo, na ktorej strane „pyramídy“ stoja naši „nadriadení“, riaditelia a zástupcovia riaditeľov škôl! Ukázalo sa, že podstatnej väčšine z nich nejde o lepšie podmienky v školstve, ale skôr o zachovanie súčasného stavu! Preto je nielen žiaduce zaviesť v školách hodnotenia členov vedení škôl všetkými pedagogickými zamestnancami, ale z ich výsledkov začať požadovať aj nápravu! Celý systém práce je potrebné „otočiť“ z hlavy na nohy, dať mu rozum a logiku. To by mohlo byť aj jednou z prvých požiadaviek nových nezávislých odborových organizácií na školách, ako im to umožňuje novela Zákonníka práce. Mohol by to byť prvý významný KROK k celkovej zmene. Iba odbory budované naozaj dôsledne zdola a na zásadách vzájomnej spolupráce, môžu napomôcť zmeniť celý vzdelávací systém. Je to zároveň aj možnosť, aby sa vytvárali medzi učiteľmi vzťahy spolupráce, bez nátlaku, nedôvery a  byrokracie.

      Nemôže nám ísť len o  lepšie pracovné podmienky „učiteľov“, ale aj o „pracovné podmienky“ našich žiakov. Chápanie poslania odborov sa tiež musí zmeniť.  Nemali by sa starať len o úzko poňaté pracovné podmienky, ale o všetko, čo s nimi súvisí. A z čoho vyplývajú vlastne pracovné podmienky? No predsa z obsahu našej práce a  obsahu vzdelávania. Prečo by odbory nemali poukazovať aj na túto oblasť? Prečo sa majú pedagogickí zamestnanci bezmocne podriaďovať zhora nadiktovanému obsahu učiva, ktoré má za cieľ manipulovať s vedomím žiakov a podsúvať im obsah, ktorý podporuje politické strany pri upevňovaní ich moci? Prečo sa nemôžu vyjadrovať aj k obsahu vlastného vzdelávania a slobodne diskutovať o všetkom, čo s tým súvisí? Prečo sú niektoré témy v školách celkom tabu? Kto má učiteľov aj žiakov v tomto smere chrániť? V súčasnom systéme nie je táto oblasť nijako vyriešená. To je už ale námet na ďalšie články.

Literatúra: 
2011. Semler, R.: Podivín. Praha. PeopleComm, s.r.o. 1. vydanie. 300 s.