Chodíme radi do práce?

      Nie, otázka neznie, či máme radi svoju prácu, ale či sa každé ráno tešíme do práce a celý deň z nej aj máme dobrý pocit... Napríklad u učiteľa je rozdiel, či ho baví práca s deťmi, alebo či ho teší aj iná práca „okolo toho“, napríklad dodržiavanie byrokratických postupov,  obsahovo skreslené, neúplné, jednostranné a „povinné“ vzdelávanie, komunikácia s vedením školy či s rodičmi... Čo je príčinou toho, že vo väčšine prípadov tomu tak nie je? Stačí totiž, že nám prácu len niečo znepríjemňuje a už nemôžeme povedať, že tam radi chodíme. Osobne si myslím, že počet tých z nás, ktorí môžu na položenú otázku odpovedať kladne, je naozaj minimálny... Zo všetkých strán možno počuť, na sociálnych sieťach je zverejnených množstvo skúseností, že dnes vládne na pracoviskách „novodobé otroctvo“.

      V čom vidím príčinu, že zamestnancov nespokojných  s  pracovnými podmienkami je drvivá väčšina? Jednoznačne v PYRAMÍDE, ktorá tvorí systém „riadenia“. Po druhé je to naše myslenie, ktoré sa z „pyramídových vzorcov“ len ťažko vymaňuje. Preto často vidíme riešenie znovu len v pyramídovej hierarchii, iba jej dáme iný obsah alebo formu. Pyramídový systém je HIERARCHICKÝ, založený na moci v rukách „šéfov“, zhora nadiktovaných pravidlách, na súťaživosti, individualizme a nedôvere. Preto poskytuje ľuďom málo priestoru na vlastnú sebarealizáciu, na vzájomnú spoluprácu, na tvorivé riešenia, na vlastné a jednoduchšie postupy. Tak sa systém nemôže rozvíjať, preto degeneruje. To sa prejavuje v maximalizácii byrokracie, v posilňovaní reštrikcií a (právo)moci nadriadených, v neustálom obmedzovaní možností komunikácie medzi zamestnancami, v zužovaní ich špecializácie, v ich vzájomnej izolácii. Môžu za takých podmienok vôbec radi pracovať?

      Čím teda nahradiť tento systém, ktorý dožíva? Jedným z najlepších príkladov je brazílska firma SEMCO, ktorej skúsenosti opísal v knihe Podivín jej majiteľ (už teraz len spolumajiteľ) Ricardo Semler, ktorý bol v roku 1990 vybratý komunitou biznismenov za podnikateľa roka v Brazílii. Skúsenosti „jeho“ firmy sa dajú aplikovať v každom systéme „riadenia“, nielen vo výrobe. Vo svojej knižke Ricardo Semler píše: „Pevná pracovná doba a organizačná štruktúra vrátane nariadení a  smerníc plodí samé negatíva. Oberajú nás o slobodu a nedávajú nám prakticky nič, iba falošný pocit poriadku a príslušnosti. Vyzdvihujú byrokratov a vedú ľudí k tomu, aby sa prispôsobovali väčšine. Budujte a propagujte spoločný cieľ, ale uznávajte rozmanitosť a umožnite ľuďom, aby si sami určovali, ako chcú ciele dosiahnuť.“ (s.256)  Uvádza príklad firmy, ktorá má dnes rovnakú štruktúru a organizáciu ako mala ešte v roku 1633! A ďalej píše: „A ponaučenie z príbehu znie: technologické pokroky ďaleko prekonali pokrok v myslení“ .... Napriek tomu má väčšina firiem rovnakú organizáciu ako uvedená firma, kde panovala deptajúca štruktúra smerujúca zhora dolu, prísny dohľad, ktorý pramenil z nedôvery a  minimálny priestor pre tvorivosť. Rozpor medzi pokrokovou technológiou a  archaickou mentalitou je podľa neho hlavným dôvodom, prečo sa s „modernými“ pracoviskami spájajú problémy ako nespokojnosť, frustrácia, nepružnosť a stres. „Keby sme mohli spôsob myslenia vymeniť rovnako ľahko ako stroje“. (s. 252)

    Čo nato poviete, učitelia a rodičia? Ako „vymeniť“ naše myslenie tak, aby sme  boli spokojní  nielen s našou prácou, ale s celým naším životom?  Ak čakáme na to, že „zhora“ niekto zasiahne a začne systém meniť tak, ako to urobil Ricardo Semler vo „svojej“ firme, môžeme čakať donekonečna...  Bez našej odvahy a  iniciatívy to jednoducho nepôjde! Ani on svoje vízie nezrealizoval direktívne, ale po dlhých diskusiách so svojimi spolupracovníkmi a partnermi. Na rovnakých demokratických princípoch ako Semco, založil aj školu Lumiar. Pretože pochopil, že celá spoločnosť je navzájom prepojená a jej jednotlivé „rezorty“ musia spolupracovať a navzájom sa podporovať. A obrovské úspechy sa dostavili....

    Aj v školskom systéme u nás však už máme prvé návrhy, ako zmeny realizovať. Dôležité je, či dokážu učitelia a vychovávatelia zameniť vo svojom myslení pyramídové, hierarchické vzorce za pružné, spolupracujúce, komunikujúce a samostatne rozhodujúce subjekty, ktoré nepotrebujú žiadne direktívy „zhora“, pretože v novom HETERARCHICKOM SYSTÉME, nie sú potrební žiadni „šéfovia“, „vedúci“, „riaditelia“ ani „ministri“! Ale ak by predsa len boli dočasne potrební, potom sa žiada presadiť myšlienku, že nie „nadriadení“ hodnotia „podriadených“, ale že zamestnanci hodnotia svojich „vedúcich“!  Na s.263 je v knihe Podivín uvedený inšpiratívny dotazník „Ako ľudia v Semcu hodnotia svojich vedúcich“. 

      Po nedávnom štrajku pedagogických zamestnancov sa jasne ukázalo, na ktorej strane „pyramídy“ stoja naši „nadriadení“, riaditelia a zástupcovia riaditeľov škôl! Ukázalo sa, že podstatnej väčšine z nich nejde o lepšie podmienky v školstve, ale skôr o zachovanie súčasného stavu! Preto je nielen žiaduce zaviesť v školách hodnotenia členov vedení škôl všetkými pedagogickými zamestnancami, ale z ich výsledkov začať požadovať aj nápravu! Celý systém práce je potrebné „otočiť“ z hlavy na nohy, dať mu rozum a logiku. To by mohlo byť aj jednou z prvých požiadaviek nových nezávislých odborových organizácií na školách, ako im to umožňuje novela Zákonníka práce. Mohol by to byť prvý významný KROK k celkovej zmene. Iba odbory budované naozaj dôsledne zdola a na zásadách vzájomnej spolupráce, môžu napomôcť zmeniť celý vzdelávací systém. Je to zároveň aj možnosť, aby sa vytvárali medzi učiteľmi vzťahy spolupráce, bez nátlaku, nedôvery a  byrokracie.

      Nemôže nám ísť len o  lepšie pracovné podmienky „učiteľov“, ale aj o „pracovné podmienky“ našich žiakov. Chápanie poslania odborov sa tiež musí zmeniť.  Nemali by sa starať len o úzko poňaté pracovné podmienky, ale o všetko, čo s nimi súvisí. A z čoho vyplývajú vlastne pracovné podmienky? No predsa z obsahu našej práce a  obsahu vzdelávania. Prečo by odbory nemali poukazovať aj na túto oblasť? Prečo sa majú pedagogickí zamestnanci bezmocne podriaďovať zhora nadiktovanému obsahu učiva, ktoré má za cieľ manipulovať s vedomím žiakov a podsúvať im obsah, ktorý podporuje politické strany pri upevňovaní ich moci? Prečo sa nemôžu vyjadrovať aj k obsahu vlastného vzdelávania a slobodne diskutovať o všetkom, čo s tým súvisí? Prečo sú niektoré témy v školách celkom tabu? Kto má učiteľov aj žiakov v tomto smere chrániť? V súčasnom systéme nie je táto oblasť nijako vyriešená. To je už ale námet na ďalšie články.

Literatúra: 
2011. Semler, R.: Podivín. Praha. PeopleComm, s.r.o. 1. vydanie. 300 s.